Krvácal, ale pôrod sa mi podarilo vytiahnuť až do 35. týždňa

Krvácal, ale pôrod sa mi podarilo vytiahnuť až do 35. týždňa
Krvácal, ale pôrod sa mi podarilo vytiahnuť až do 35. týždňa
Anonim

Szilvi strávila pol roka v pôrodnici pápežskej nemocnice kvôli jej srdcovým tehotenským komplikáciám. Mesiace sa liečila kvôli krvácaniu a kontrakciám maternice a nakoniec sa jej to podarilo vytiahnuť v 35. týždni.

Obrázok
Obrázok

Výsledkom je 2400-gramový zdravý chlapček, ktorému podľa mamy stáli za to prejsť všetkými ťažkosťami a keby musela, urobila by to znova. Chceli by ste sa podeliť o svoj pôrodný príbeh? Pošlite nám ho na túto adresu!

Náš príbeh začal ako mnoho párov, veľmi sme chceli bábätko, no ono sa nechcelo dať dokopy. Za posledné 3 roky sa v našej rodine udiali len smutné udalosti, otec nás tu 13.11.2008 po dlhej chorobe opustil, už sa nevedel dočkať vnúčika, aj keď sme boli veľmi naliehaví. Možno bol problém v tom, že sme to tak veľmi chceli, pretože keď sme si začali myslieť, že príde, kedy bude chcieť, čoskoro sa nám to podarilo. Ale nezistili sa žiadne jasné známky tehotenstva, 3 mesiace som mala rovnakú menštruáciu, žiadne nevoľnosti, len som bola trochu viac unavená, ako som mala byť.

Začiatkom júna som si urobil ďalší test a bol pozitívny. Neverili sme, čakali sme do ďalšej tretiny. Ale aj to prišlo, rýchlo ešte 1 test, stále pozitívny. Myslela som si, že tu asi nie je niečo v poriadku a tak sme večer navštívili gynekologickú pohotovosť. Ukázalo sa, že 40 mm embryo skutočne žije v mojom lone už 11 týždňov, ale je vo veľkom nebezpečenstve kvôli krvácaniu a oddeleniu amniónu. Týmto sa 10. júna 2009 začal môj dlhodobý pobyt v nemocnici v Pápai. Z bábätka sme sa tešili, no zároveň sme sa veľmi báli, keďže riziko potratu bolo vysoké. Po 2 týždňoch krvácanie prestalo a mohol som ísť domov.

Môj pokoj doma netrval dlho, pretože po 3 dňoch som opäť začala krvácať, tak sme sa vrátili do nemocnice a od 29. júna sme sa opäť stali obyvateľmi nemocnice, teraz už naozaj dlhodobo. Krvácanie teraz trvalo asi 1 mesiac sprevádzané kŕčmi, napriek početným liekom a infúziám. Ale naše dieťa sa naďalej dobre vyvíjalo. Stále nás prenasledovala hrozba potratu, veľmi som sa bála, že o bábätko prídeme, presne som postupovala podľa pokynov lekára, mesiace som len ležala, aby sa nič nestalo.

Na ultrazvuku v 18. týždni sa krvácanie zastavilo a v našej placente sa nenašla žiadna abnormalita, pekne rástla. Ukázalo sa, že bude roztomilá. Hneď som to oznámil svojmu partnerovi, ktorý bol v prvej sekunde trochu zlomený, lebo sme chceli dievčatko, no v druhej sršal šťastím, že budeme mať syna.(Ale to nevadí, pokiaľ je zdravý.) No ťažkosti stále neprešli, pretože ako sa v lete blížil studený front (hlavne dážď) môjho chlapčeka začalo bolieť bruško, mala som kŕče. vela, potom rychla infuzka, potom na druhy den sme boli v pohode. Keď mi po 4-5 dňoch vybrali ihlu, musel som hneď potrebovať ďalšiu, moje ruky už dlho vyzerali ako ruky narkomanov.

Stále sme však dúfali, pretože môj malý chlapec veľmi chcel žiť, myslím, že je to dar osudu, keďže sme stratili otca, ale dostali sme ho "namiesto toho" a toto dieťa má rovnakú silu vôle a vôľu žiť tak, ako to mal môj otec. Preto som vedel, že musím vydržať, nech sa deje čokoľvek, a toto dieťa sa musí narodiť.

V polovici 22. týždňa sme sa už cítili lepšie. Teraz som sa mohol ísť prejsť, ale samozrejme len medzi ploty nemocnice, o návrate domov nemohla byť ani reč. Aj keď som to tiež neunáhlila, pretože som vedela, že sme tu v bezpečí a keby sa niečo pokazilo, okamžite by sme dostali starostlivosť a doma, ktovie, čo by sa stalo, keby sme sa nedostali do nemocnice v čase. Tak sme s partnerom rezignovali na to, že teraz to bude takto až do pôrodu, príde každý druhý deň, cez deň robí pánsku a večer dámsku a potom 3.1. ktorý máme naplánovaný, príde.

Polovica 26. týždňa bola často týždňom, kedy neboli žiadne problémy, ale samozrejme vždy sa objavil nový problém: krvácanie z nosa, kŕče obličiek. Ak by malo pršať, môj syn by to predpovedal so silnými kŕčmi, ako nejaký malý meteorológ. Teraz sme začali rozmýšľať nad názvom, bolo tam pár variácií, ale nakoniec sme sa rozhodli pre Sebastiena. (Priezvisko musel aliterovať, keďže oba naše monogramy sú Sz. Sz. a už dávno sme chceli, aby to tak bolo aj pre naše dieťa). Potom zakaždým, keď som počúval tlkot srdca, sestry takto volali moje malé bábätko.

Aj na ultrazvuku v 30. týždni bolo všetko v poriadku, bábätko malo okolo 1,5 kg, bruško stále rástlo a rástlo (ale za celé tehotenstvo som pribrala len 5 kg, hoci nie som hustá postava, ale Konečne som raz v živote dosiahol 50 kg!) Čoskoro začali ctgs. Najprv 2x do tyzdna, kedze mi vela krat denne tvrdlo brucho dost. Môj škriatok sa stal tak pohyblivým, že mi neustále kopal do rebier, už vtedy bol veľmi aktívny (hlavne keď dostal medovú pusinku, vtedy ležérne kopal 80 na ctg)! Na rozdiel od mnohých budúcich mamičiek som na ctg chodila veľmi rada, bol to skvelý pocit počuť tlkot srdiečka môjho bábätka a samozrejme, že okrem merania teploty a tlaku sa každý deň udialo aspoň niečo "zaujímavé". V 32. týždni už ctg ukazovalo bolesti, začal sa otvárať krčok maternice. Už vtedy som tušil, že do Vianoc alebo aj skôr budeme určite doma.

Od 23. dňaboli niekedy 5 minútové bolesti na CTG a povedali, že dieťa môže prísť kedykoľvek. Partnerovi som povedala, aby si rýchlo usporiadal veci doma, dokúpil chýbajúce veci pre bábätko (samozrejme všetko kúpil, urobil aj detskú izbu, samozrejme som potreboval každé 2 hodiny hlásenie o stave na telefóne, kde sa nachádza práca), pretože náš chlapček čoskoro dorazí, ale neponáhľal sa, aj tak to stojí za to.

V piatok 27-teho však prestal nakupovať a prišiel za mnou večer, ale len na 10 minút, pretože v tom čase už bol v nemocnici 1 týždeň zákaz návštev kvôli H1N1, tak aj to sa nám podarilo, no nie. Dokonca sme pred ním žartovali, čo by sa stalo, keby nemocnicu zavreli a on by nemohol prísť, keď budem rodiť, nebude vidieť malú. Potom išiel domov spať, ja som urobil to isté, vtedy som o ničom nevedel.

Zobudil som sa o 2:30 ráno 11:28 a zistil som, že mi tečie voda. Naozaj som sa bála, že ten čas prišiel tak rýchlo, pretože sme mali len 35 týždňov. Hneď som sa ocitla na pôrodnej sále, ctg bolo hneď na mne a tak to bolo celý čas, kyslík, infúzia a potom sa už len tie bolesti zhoršovali, ale fakt. V mojom veľkom vzrušení som to dokonca zabudla povedať partnerovi, volala som o pol 4, že teraz ideme rodiť, naozaj! (Hoci aj tak nechcel prísť na pôrodnú sálu, od pol šiestej makal vonku na chodbe.) Od 3. hodiny som pociťovala bodavé bolesti, nemohla som sa poriadne sústrediť na dýchanie (čo pri spätnom pohľade bola chyba, lebo by to bolo ovela jednoduchsie), bola som trosku hlasna (a predtym som si myslela, ze ked sa dostanem na porodnu salu, tak uz nie, uz som si vypocula dost krici porodov za polroka.), ale musela som, lebo bolesti boli veľmi silné a potom si pamätám len to, že 5 O 20:00 vyšiel môj synček na štvrté alebo piate zatlačenie s 2400 gramami, 47 cm, hodnota Apgar 10/10..

Všetci boli veľmi šťastní, že "dcéra nemocnice porodila syna nemocnice." Minútu to ukazovali, chudáčik bol čisto červený, fialový, modrý, lebo bola omotaná pupočná šnúra, krvácala. Okamžite ho zobrali na testy, keďže bol stále považovaný za predčasne narodeného. Potom prišla sestra s dieťaťom, že má poruchu prispôsobenia a že ho možno budú musieť preložiť do Vesprému. Znova som to rozbila, to nemôže byť pravda, že ani toto, ale potom som už chvalabohu nemusela, lebo infúziou sa to zlepšilo. Veľmi zožltol, tak som ho priniesla do izby len na kŕmenie, lebo sa musel opaľovať pod modrým svetlom. Sýkorku si vziať nemohol, bol ešte slabý, ale odstriekané mlieko prijal.

Na 5. deň prišla sestrička povedať, že keď sa môj drahý tak dobre stravuje, tak na druhý deň môžeme ísť domov. S partnerom sme sa veľmi tešili, že malému nič nie je a že po pol roku môžeme ísť konečne domov. A tak sme 4. decembra po 175 dňoch „pohostinstva“opustili múry nemocnice. Keď som sa vrátil domov, všetko bolo veľmi zvláštne, trvalo mi dobrý mesiac, kým som prešiel do domáceho režimu, ale aj dnes si často spomínam na spomienky z nemocnice.) Počas môjho polročného trápenia som prešiel na pozitívne myslenie a naučil som sa že to, čo naozaj chceme, môžeme dosiahnuť, pretože som mala krásneho zdravého chlapčeka, ktorý pochopil všetko to utrpenie!

Mojím odkazom všetkým budúcim mamičkám, najmä tým, ktoré musia byť dlho v nemocnici, je, že musíte pre svojho drobčeka vydržať všetko a uprostred ťažkostí myslieť len na dobré veci. Potrebujeme sa spriateliť, aby sme sa medzi 4 stenami necítili sami, pretože toto ťažké obdobie spolu prežijete oveľa ľahšie. Darovať život človeku je veľmi dobrá vec, narodenie je krásny proces, prajem každému, aby to aspoň raz zažil! Plánujeme už 2. bábätko, cca. O 2-3 roky dúfam, že tehotenstvo bude viac nekomplikované, ale ak to dopadne rovnako, vydržím to aj ja!

Dúfam, že sa mi naším príbehom podarilo utešiť mnohé budúce mamičky.

syska128

Odporúča: