Palkónagló: Už nebudem mať dieťa

Palkónagló: Už nebudem mať dieťa
Palkónagló: Už nebudem mať dieťa
Anonim
Obrázok
Obrázok

V poslednej dobe často myslím na posledné minúty na pôrodnej sále. Pamätám si, ako sa mi uľavilo, keď som sa lúčil so strojmi a nábytkom, aké som mal srdce šťastné, že ich už nikdy nebudem musieť vidieť, nebudem tu musieť trpieť, stískať, vydržať. Potom som sa po par dnoch rozlucila s porodnicou, veselo a spievajuco, uz sem nepridem, lebo nepotrebujem, uz rodit nebudem a takto to bude dobre., a aké je to dobré, hurá, podarilo sa mi to. Chcela som dve deti, manžel štyri, tieto tri krásky sú výborný kompromis, sme krásna rodinka, Palkó je skutočný happyend, očarujúce tehotenstvo, dovidenia pôrod.

Bol to dobrý pocit, vďaka zážitkom na pôrodnej sále to trvalo dlho, pevne, tvrdo, moja duša si spokojne oddýchla, takmer oslobodená, že teraz môžem začať riešiť iné veci, môžem začať plánovať svoju vlastnú budúcnosť, ako pokračovať, ktorá už nie je rozpracovaná a hodená predo mňa, ako bola rola matky. Potom sa minulý týždeň stalo niečo veľmi zvláštne. Pristihla som sa, že pozerám, či nie, nielen pozerám, ale obdivujem obrovské brucho. Samozrejme, bruško patrilo nastávajúcej mamičke a býva v ňom dievčatko, ale to sú všetko nepodstatné veci z toho hľadiska, že nastávajúca mamička bude mať bábätko. A už nebudem mať žiadne deti.

Obrázok
Obrázok

Nikdy som si nemyslel, že povedať to takto môže byť bolestivé. Doteraz sa nám tá vec zdala taká ľahká a vyriešená, tak to beží, toľko toho zvládneme, toľko sa nám zmestí do života, tak buďme veľmi spokojní s tromi deťmi, ktoré pekne rastú. A naozaj, ak to takto logicky a rozumom podporené premyslím, upokojím sa. Áno, to je správne. Potom sa v ďalšom momente pristihnem, že sa na Palkóa opäť pozerám, Palkóa bozkávam, beriem a kojím ako posledné, sú to posledné mesiace, od mája už nebudem mať bábätko, lebo aj Palkó bude premeniť sa na dieťa a nakoniec to ukončí jednu éru v našich životoch. Ešte pár mesiacov a už žiadne dojčenie, žiadne túlenie malého telíčka, žiadne jemné detské pachy, pokrčené podrážky, drobné oblečenie pomaly zmizne a postieľka sa presunie do detskej izby.

Tento stav je zvláštny, niekedy smutný, inokedy utešujúci po dni, keď mám „dosť“, ale už sa to nedá nijako vrátiť. Nie, pretože som sa tak rozhodla, pretože som sa veľakrát vyšetrovala a vždy som dospela k rovnakému výsledku, a to k tomu, že po šiestich rokoch výchovy detí doma si musím hľadať inú prácu. Že niekedy sú aj tieto tri deti priveľa. Že okrem toho, že ich zbožňujem, mám často doma pocit, že zimomnujem. Že to vlastne nie som ja, lebo som zmizla dávno niekde v dvadsiatke, keď sme s manželom boli len my dvaja a milovali sme sa čisto len preto, že sme boli akí sme. Pretože by bolo načase získať jeden druhého späť a milovať sa trochu inak, vidieť toho druhého nielen cez deti. A stále. Či chcem alebo nie, často myslím na krstnú mamu jedného zo šiestich detí môjho švagra, ktorá, keď som sa striasla, aby som sa spýtala, prečo porodila šesť detí, odpovedala tým najprirodzenejším spôsobom na svete.: pretože som vždy potrebovala dieťa. Teraz ľutujem, že som vtedy opustil tému, veľmi by ma zaujímalo, ako nakoniec žilo posledné bábätko, posledné dieťa a či vnúčatá z týchto rokov niečo vrátili.

Obrázok
Obrázok

Pretože čas sa pre naše potešenie určite nezastaví, nepredĺži okamih a moje najmladšie dieťa bolo opäť o krok ďalej od detskej spoločnosti. Lebo včera sa Palkó postavil, chlapsky roztiahnutými nohami sa držal okraja vane a potom užasnutý, čo dokážu tieto dva jemné, ružové kĺbiky, vyceril všetkých šesť zubov. A zatiaľ čo moja švagriná, s ktorou sme si práve telefonovali, len zázrakom objektívne povedala, že už je čas, všetky vaše deti vstávajú tak neskoro, ja som len sedela primrznutá a mlčky zrážala tú praktickejšiu stránku môj mozog, ktorý sa zúfalo chystal na kameru a v tej chvíli pil, sa mi vryl do mysle, pretože toto už nebude, pretože už nebudem mať žiadne deti.

Panzej

Odporúča: