Sme nezbednejší ako pred piatimi rokmi

Sme nezbednejší ako pred piatimi rokmi
Sme nezbednejší ako pred piatimi rokmi
Anonim

Nemyslel som si, že jedného dňa sa budem sťažovať, že ma otravujú ľudia, ale teraz prišiel tento moment. Náhodou som druhýkrát matkou a musím to nechať tak, tento stav mi umožnil objaviť zaujímavý a dosť smutný jav. Pred piatimi rokmi som bola tiež tehotná, takže mám spomienky na to, ako sa kedysi cudzinci správali k ženám s veľkým bruchom.

Viacerí známi sa vtedy sťažovali, že sa nevzdajú sedadiel, prípadne im neskôr nepomôžu s kočíkom ani po schodoch, alebo sa ledva dostanú na druhú stranu, lebo šoféri nezastavil by sa. Pri ich počúvaní som ani nechápal, na akej inej planéte to žijem, pretože počas MHD som nikdy nezažil žiadne nepríjemnosti.

spúšť 37792024
spúšť 37792024

Jediné, s čím som mal problémy, bol prechod cez zebru s detským kočíkom, vodiči sa naozaj nezastavili, keď ma videli, ako sa tam vytesujem. A boli aj chvíle, keď niekto na viacprúdovej ceste zastavil a divoko mával, aby som prešiel, ale ostatní samozrejme išli stovkou v iných pruhoch.

Keď sa vrátim k verejnej doprave, nikdy som si nemyslel, že o pár rokov neskôr posilním tábor sťažujúcich sa žien. Teraz je však všetko naozaj inak ako pred piatimi rokmi. Keďže zima trvala dlho, kabát zakrývajúci moje brucho sa mi stiahol len pred pár týždňami. Dlho som nevedela posúdiť, či je moje tehotenstvo vidno už aj pred cudzími ľuďmi. To, čo sa jedného dňa stalo, vo mne posilnilo túto neistotu, pretože kým nie ráno, poobede už bolo zjavné, že som čerstvá matka. Raz ráno na zastávke električky stál pri mne asi štyridsiatnik a poriadne si ma premeral. Áno, určite som mala pocit, že videl, že som tehotná. O pár minút vyskočil na otváracie dvere predo mnou a sadol si na posledné voľné miesto pár centimetrov odo mňa. Prekvapilo ma to, ale presvedčil som samú seba, že si možno len myslel, že som bacuľatá.

Potom v ten istý deň na ceste domov som sa dostal do dosť nepríjemnej situácie. Opäť nás bolo veľa, stál som. Teta zíde z neďalekého sedadla. Na sedadle vedľa neho mi jeho priateľka hovorí, aby som si sadol. V tom štyridsiatnička ako blesk privedie svoje dve deti zo základnej školy a posadí ich. Otočí sa mi chrbtom. Dobre, pomyslel som si, nechaj deti sadnúť si.

Ale stará pani sa s ním začala nahlas hádať, prečo mi nedá miesto, nevidí, že som tehotná? Prečo, nenosila deti v brušku? A už vyskočil a hlasno pokračoval vo svojej reči a pritlačil ma k svojmu sedadlu, aby som si mohol okamžite sadnúť, a vôbec, čo je to za svet, že sa osemdesiatštyriročný človek musí vzdať svojho miesta?. Snažila som sa ho upokojiť, povedala som mu, aby zostal, len prestanem, aj tak čoskoro vystúpim, ale nedovolil mi to. Je dobré, že som naozaj musel počkať len 5 minút a vystúpil som, pretože to bolo veľmi trápne.

Buď je tehotná, alebo pribrala
Buď je tehotná, alebo pribrala

Po pár týždňoch prišla jar, vyzliekol kabát a každý jasne videl, čo sa deje. Napriek tomu sa nič nezmenilo. V autobuse a metre sa ľudia držia najmä sedadiel, jednoducho ich nenapadne prepínať so ženou s veľkým bruchom. Ani keby som mal stáť tak blízko (nechtiac), že mi majú hlavy takmer v žalúdku. Radšej sústredene čítajú alebo používajú mobilné telefóny, no samozrejme sa kradmo obzerajú. Električka je zaujímavá, aspoň tá, ktorou cestujem, je o niečo humánnejšia, pretože si ju častejšie všimnú a prikážu sadnúť si.

To najhoršie sa stalo pred pár dňami. Musel som ísť autobusom s naším malým psíkom a batohom na chrbte. Všetky miesta v autobuse boli obsadené. Medzi ľuďmi, ktorí tam sedia, sú mladí ľudia, starí ľudia, ľudia s tetovaním a obyčajní ľudia. Nikoho nenapadlo, že pre nastávajúcu mamičku nemusí byť dostatočne bezpečné manévrovať stojac na schodoch s jednou rukou a ruksakom. Keď sa niekto postavil, aby vystúpil, tešil som sa, no z druhej strany priskočil mladý chalan, takže som si ani nemal šancu sadnúť na voľné priestranstvo. Takto som čakal asi 10 minút. Skoro som zapískal. Samozrejme, môj manžel mi doma dal poriadne zabrať, prečo som niekoho nepožiadala, aby mi dal svoje miesto, ale potom to bol taký ponižujúci a svinský pocit, že ma ani nenapadlo sa s tými ľuďmi rozprávať., nieto ich o niečo žiadať.

Je naozaj nepochopiteľné, že tehotná žena nechce sedieť z lenivosti alebo takýchto privilégií, ale skôr z únavy alebo z bezpečia? Vždy sa bojím, že keď náhle zabrzdím, niekto na mňa spadne alebo ma lakťom do brucha a kto sa mi potom ospravedlní?

Naozaj sa svet tak zmenil? Alebo som mal pred piatimi rokmi len veľké šťastie?

Odporúča: