Feldmár a Vekerdy sa spolu lúčia

Feldmár a Vekerdy sa spolu lúčia
Feldmár a Vekerdy sa spolu lúčia
Anonim

Diváci predstavenia organizovaného v rámci programu Soteria-Menedék mohli byť vo štvrtok v IBS súčasťou netradičného predstavenia. Dve najväčšie esá ľudí vnímavých na psychológiu, András Feldmár a Tamás Vekerdy, si sadli za jeden stôl, aby sa podelili o svoje skúsenosti s témami rodiny, školy a útulku. Mnoho rodičov a budúcich rodičov, hladných po odpovediach, sedelo v posluchárni a popíjalo slová dvoch mimoriadne zábavných psychológov a psychoterapeutov, ktorí sa tam postavili sami za seba. nejaký význam. Samozrejme, kto chce počuť pravdu o tom, čo treba urobiť, aby sa na tejto planéte nevymnožili totálni psychopati, keď počúvame správy o šokujúcom rozvode nešťastníkov, ktorí už dvakrát prešli pred televízne kamery ?

Obrázok
Obrázok

Ako veľa z nás prehliadlo reproduktor IBS. Feldmár pristúpil k téme z diaľky, pričom spomenul svojho obľúbeného učiteľa Ronalda Davida Lainga, ktorý nastolil otázku, čo by sa stalo, keby sa medicínsky označovaná schizofrénia vôbec neliečila, ale akceptovala, keďže by sa mohlo stať, že to, čo nazývame schizofrénia, je stav tzv. proces obnovy jednotlivca. Podľa Feldmára túto situáciu riešime rôznymi šokujúcimi alebo menej šokujúcimi metódami, pretože za chorých považujeme tých ľudí, ktorých stav je podľa nás normálny, v nás vyvoláva úzkosť.

„Ak je naša obľúbená rastlina chorá, neberieme ju k psychológovi, ale vytvárame pre ňu to správne prostredie, také, v ktorom sa cíti dobre,“povedal za veľkého smiechu."Vystavujeme to slnku, dávame to zo slnka, presádzame. To sa dá aplikovať aj na deti, blázni, všetko. Len si to nevšímajte! A k tomu prichádza drogová loby, ktorá deťom pomaly vnucuje drsné drogy a znemožňuje im pokračovať v existencii."

Pokračoval Tamás Vekerdy , podľa ktorého je obrovský rozdiel medzi „buď tým, kým si“alebo „buď tým, kým ťa chcem mať“. Verí, že tak ako sú DNA a odtlačky každého človeka odlišné, je každý človek odlišný aj ako jednotlivec. Za veľkú chybu považuje, že (najmä domáce) školstvo meria len intelektuálnu inteligenciu, klasifikuje len lexikálnu pamäť a matematické schopnosti a nikde nespomína emocionálnu inteligenciu. Rodina tiež trpí tým istým, od nutkania prispôsobiť sa sociálnym podmienkam, čo takmer znemožňuje vytvorenie tých najpriaznivejších podmienok, v ktorých môže byť dieťa tým, kým je. „Dievčatko sa nepozdraví s tetou, ktorá býva na šiestom poschodí vo výťahu. No nevie, prečo by sa mal zdraviť, nemá rád cudzích ľudí. Je to môj vnuk, ľúbi ma, pozdravuje ma, prečo by sa mal zdraviť s divým cudzincom? V takýchto prípadoch, bez emocionálneho náboja, vám hovorím, aby ste sa poďakovali tete Pannikám. Ale ak ho prijmem takého, aký je a otvorím mu zdanlivo zbytočné komunikačné kanály, ako je objímanie, milovanie, šantenie, spoločné hranie, a tak riešim veci, ktoré sú preňho dôležité, potom mu dávam istotu, v ktorej môže byť tým, kým je."

"Syn môj, neprekáža mi, keď sa škeríš" - prebral sa od neho Feldmár - "ale možno ťa bude trápiť domáci pán a budú sa trápiť aj iní. Čo je to dieťa? robí?Beží k gazdovi,potom sa vracia a hovorí:Ocko, mal si pravdu. Rovnakým spôsobom dieťa inštinktívne odmieta všetky prívlastky a prídavné mená,ktoré sa na nás vzťahujú. Nie,nie som pekná,múdra,hlúpa, šteňa, mačiatko, ja som Peti, Anna atď. Dieťa si myslí, že prídavné meno je požiadavka, vníma aj pozitívne prívlastok, ach, musím byť dobrý. Akoby aj tak nebol dobrý."

Obrázok
Obrázok

Tu sa Vekerdy znova vrátil k problému školy, najmä preto, že škola je miesto, kde sa ľudia stotožňujú hlavne so zlými vecami. "Čo môže človek robiť? Uisťuje ho, že rodina pri ňom stojí, aj keď aj tak nesúhlasí s tým, čo dieťa robí. Ak vám začneme baliť kufre v prvom rade, vaša lekcia je pripravená, hysterici a urážky s podobnými otázkami, potom budeš 12 rokov zaručeného pekla. Nenosíš so sebou športovú tašku raz, dvakrát, trikrát? Potom si ju ponesieš so sebou aj štvrtýkrát. Z nutkania sa vždy rodí znechutenie."

V tomto bode sa Feldmár vrátil k takzvaným šialencom, ktorých videl v londýnskych azylových domoch, podstatou týchto miest je nechať ľudí žiť, ako chcú. V spomínanom príklade hovoril o na kosť vychudnutom mladíkovi, ktorý tri roky nejedol, musel prebaľovať a nevychádzal z izby a po troch rokoch zacítil vôňu čerstvého chleba. Zišiel dolu, v ktorom sám takmer zomrel, keďže jeho kosti po tak dlhom ležaní neboli v dobrom stave, a začal žiť. Nazval to nevyhnutne stratený čas po rokoch, keď už mal prácu a priateľku. "Na to, samozrejme, potreboval byť obklopený ľuďmi, ktorí sa nebáli byť niekým iným. Jadrom duševnej choroby je strach zo zahanbenia. Ak však existuje niekto, kto zahanbenému povie, že nie je čo neboj sa, potom sa už nebudú hanbiť."

Podľa detského psychológa Vekerdyho úplne základným predpokladom vzdelávacieho systému je, že učitelia chcú látku učiť, ale deti ju nechcú brať. Koniec koncov, aké nemožné je pre niekoho, kto pozná odpoveď, opýtať sa niekoho, kto nie.

Počas druhej hodiny šou sa diváci mohli pýtať, no ich otázky neveštili nič dobré. Nemusíte byť psychoterapeut, aby ste si uvedomili, že nemôžete dať každému rovnako dobrú radu. Navyše, dobré rady často nie sú to, čo by sme chceli počuť, takže ak jeden rodič chce vychovávať dieťa podľa vyššie uvedeného, no druhý nie, potom by mal byť druhý rodič okamžite pozadu. Alebo aby sa dvadsaťročný odsťahoval, ak nemôže normálne komunikovať s rodinou. Alebo: "ak je dieťa asociál, tak mu musíš povedať, že mi neprekáža, keď nebudeš písať, čítať, kamarátiť sa, ale pomaly ti to bude vadiť. Čo máme robiť? Máme sa presťahovať, mali by sme ísť na inú školu? Urobím, čo chceš. Ale musíš sa rozhodnúť, pretože ak to takto pôjde ďalej, budú vyzerať hlúpo."

Obrázok
Obrázok

Feldmár hovorí, že ak nechcete, aby vaše dospievajúce dieťa klamalo, na nič sa ho nepýtajte, čo Vekerdy okorení tým, že dospievajúci v sebe inštinktívne chráni pomaly sa rozvíjajúceho dospelého. Podľa Feldmárovej existujú štyri riešenia stresu (a tento stres môže znamenať aj to, že dieťa podáva príliš dobré výkony): buď bojovať, alebo utiecť, alebo efektívne ochorieť a napokon, že rodič poskytuje účinnú ochranu, upozorňuje dieťa z okolia, ak sa cíti zle, povzbudzuje, podporuje a povzbudzuje.

Je ťažké vyvodiť konečný záver z toho, čo ste počuli, ale ak existuje domov, kde existujú kompromisy a kde môžete byť sami sebou, je to polovica úspechu. A možno by stálo za to, aby si aj ostatní vypočuli slová Tamása Vekerdyho, ktorý verí, že každý je individualita a dogmy „strana, národ, domov, komunita na prvom mieste“časom vždy zlyhajú.

Odporúča: